druhy básní

Vysvetlíme vám, aké sú druhy básní a charakteristika hlavných poetických subžánrov Západu.

Poézia je jedným z najširších a najsubjektívnejších žánrov, aké existujú.

Aké sú druhy básní?

A báseň je literárna skladba, ktorá vyjadruje pohľad, pocit alebo hlbokú úvahu prostredníctvom a Jazyk subjektívny ktorý môže byť v verš alebo v próza. Básne patria do žánru poéziaa konkrétne k tomu, čo je známe ako lyrická poézia, historicky viac súvisí so spevom ako s piesňou. rozprávanie (staroveká epická poézia) a divadlo (stará dramatická poézia).

Svet poézie je mimoriadne slobodný, keďže je jedným z literárne žánre komplexnejšie a subjektívnejšie, ktoré existujú. Jeho vývoj v priebehu času viedol k súčasnej voľnej básni, v ktorej v podstate nie je príliš veľa pravidiel o tom, čo v básni môže alebo nesmie byť a ako môže alebo nesmie byť napísaná.

Ale nebolo to tak vždy a boli časy, keď sa poézia držala viac-menej prísnej typológie, ktorá bola vymedzená predmetom, druhom metra a inými formálnymi aspektmi.

Táto klasifikácia presahuje rámec básní v rýmovať alebo básne v próze a okrem toho aj koľko slabiky má každý verš: je to klasifikácia podľa témy alebo zámeru básnika. Odvolávame sa na hymnus, na óda, elégia, satira, ekloga, romantika, epigram, kaligram, pean a epitalamium.

Existujú aj iné možné formy básne, najmä príslušnosť k iným tradícií, Ako haiku orientálna, čo je veľmi krátka a popisná forma básne. Preto je dôležité poznamenať, že v tomto článku sa zameriame na hlavné poetické subžánre západnej tradície.

Hymny

Hymny sú básne alebo lyrické piesne, ktoré zvyčajne vyjadrujú pocity obdivu, radosti alebo veselosti zoči-voči historickej udalosti, myšlienke alebo osobnosti.

Sú veľmi starou formou básnickej kompozície, ktorej prvé príklady pochádzajú z 3. tisícročia pred Kristom. C., a ktoré sú spoločné pre poéziu a hudba. Hymny sú zvyčajne slávnostné piesne, pozývajúce zanietenosť pre vlasteneckú vec (ako sú národné hymny), náboženské atď.

Príklady tohto žánru sú Homérske hymny z Grécky starovek, ktorý sa v tom čase pripisoval Homérovi a v ktorom sa trafil príbeh o zrode Bohovia Olympu a niektorí hrdinovia. Ďalším modernejším príkladom sú Hymny do noci od nemeckého básnika Novalisa (1772-1801), uverejneného v roku 1800 v časopise Athenaeum.

Ódy

Ódy sú svojou povahou podobné hymnickým piesňam, sú oslavnými piesňami, nadšením a chválou, no nielen k veľkým témam ľudskosť (vlasť, hrdinovia, bohovia), ale na akýkoľvek odkaz, ktorý má pre básnika estetickú alebo subjektívnu hodnotu.

Môžu sa teda objaviť ódy na priateľstvo, na milovanú ženu, alebo ako v prípade slávnej básne anglického romantického autora Johna Keatsa (1795 – 1821) „Óda na grécku urnu“. Ďalším možným príkladom je „Óda na radosť“ nemeckého básnika Friedricha Schillera (1759-1805), ktorú zhudobnil nemecký skladateľ Ludwig van Beethoven (1770-1827) vo svojej slávnej deviatej symfónii.

Elégia

Z ich strany sú elégie pohrebné piesne alebo náreky. Inými slovami, ide o lyrické básne, ktoré vyjadrujú básnikovu bolesť zoči-voči strate, alebo vzdávajú hold tomu, čo už nie je dostupné, či už je to priateľ, milenec a pod. Sú to vo všeobecnosti dlhé básne, v ktorých prevláda bolesť, melanchólia a smútok.

Príkladom elégie sú mnohé básne gréckeho Solóna (asi 638-558 pred Kr.), alebo básne r. lásky alebo Smutné a pontské rímskeho Ovídia (43 pred Kr. - 17 po Kr.), alebo novšie prípady ako napr Óda na Federica Garcíu Lorcu od Pabla Nerudu (1904-1973) príp Niečo o smrti majora Sabinesa od Jaimeho Sabinesa (1926-1999).

satira

V satire je kritika dôležitejšia ako humor.

Satira je typom básne aj formálnym postupom, spoločným pre iné formy literatúre aj do kina, hudby a pod umenie. Ide o a text ktorý prostredníctvom humoru, paródie, zveličenia a výsmechu vyjadruje kritiku autora k určitému aspektu spoločnosti, nejaká sada nápady alebo dokonca iným súperiacim umelcom.

V satire, sarkazme a irónia. Hoci ide o žáner obdarený humorom, jeho cieľom nie je ani tak zábava, ako skôr kritika či odpor k tomu, čo je parodované.

Všade je veľa príkladov satiry histórie, keďže išlo o žáner široko a hojne pestovaný latinskými spisovateľmi, akými boli okrem iného Catulo (87 – 57 pred Kristom), Persio (34 – 62), Juvenal (60 – 128) alebo Marcial (40 – 104).

Slávni boli aj mnohí španielski spisovatelia satirickej knihy Zlatého veku a pikareskných románov, ako napríklad Diego Hurtado de Mendoza (1503-1575), jeden z predpokladaných autorov Lazarillo de Tormes; Mateo Alemán (1547-1614), autor knihy Guzmán de Alfarache; Lope de Vega (1562-1635), autor asi 3000 sonetov.

Samotný Miguel de Cervantes (1547-1616) je satirický autor, ktorého diela Kolokvium psov Y Geniálny gentleman Don Quijote z La Mancha sú veľmi slávni.

Eklóga

Eklóga je typ poézie s ľúbostnou tematikou a pastierskym štýlom, ktorý často pôsobí ako malá jednoaktovka, či už ako monológ alebo ako dialóg medzi postavami. Poprednú úlohu v ňom hrá aj hudba, ktorá sa zvyčajne odohráva v bukolických krajinách a vidiecky.

Prvé eklógy v histórii vznikli v grécko-rímskom staroveku a pozostávali z malých básní ako napr. Idyly Theokrita (asi 310-260 pred Kr.), alebo tzv Eklógy rímskeho spisovateľa Vergilia (70-19 pred Kr.).V španielskom jazyku boli mnohými autormi eklóg Juan del Encina (1468-1529), Garcilaso de la Vega (1498-1536), Lope de Vega (1562-1635), Pedro Soto de Rojas (1584-1658).

Romantika

Romanca je typická báseň hispánskej a hispanoamerickej tradície, veľmi populárna v 15. storočí, a ktorá bola zložená osobitným štýlom metra, pozostávajúceho z osemslabičných veršov. rýmovaná asonancia v párnych veršoch. Nemalo by sa zamieňať s rovnomenným naratívnym žánrom.

Romantika sa kedysi zbierala v kompiláciách resp antológie známe ako „romanceros“ a mnohokrát išlo o texty zbavené špecifického autorstva, teda patriace k ústnej a ľudovej tradícii, spojené so spevom stredovekých trubadúrov či miništrantov. Túto tradíciu však zachránili neskorší autori, ako napríklad Federico García Lorca (1898-1936), ktorého Cigánska romantika je obzvlášť známy.

Peán

Pean hľadal ochranu bohov hlavne v časoch vojen.

Vo svojom gréckom pôvode bol pean náboženskou piesňou, adresovanou bohu Apolónovi, aby ho požiadal o uzdravenie chorého; aj keď neskôr sa začal používať pri uctievaní iných bohov, ako bol Ares alebo Dionýz, aj keď sa vždy spájal s ochranou a liečením, najmä v časoch r. vojna.

Preto sa považuje za staroveký typ bojovníckej básne, z ktorej sa zachovali iba niektoré fragmenty starovekých skladateľov, ako sú Baquílides de Ceos a Pindar, obaja z VI-V storočia pred naším letopočtom. C.

Epitalamio

Iný typ lyrickej poézie gréckeho pôvodu, neskôr pestovaný Rimanmi, je v podstate svadobná pieseň, teda pieseň na oslavu svadby.

V dávnych dobách ju spievali zbory mládencov a dievčat za sprievodu flaut a iných nástrojov pri dverách izby nevesty a ženícha. V starom Ríme z nich vznikli fescénne verše, obľúbené básne vulgárneho a obscénneho obsahu, ktoré boli v móde až do čias latinského básnika Catulla (87-57 pred Kr.).

Po Stredovek, epitalamio znovuobjavili básnici renesancie, a neskôr ich pestovali autori z veľmi odlišných čias a literárnych škôl, akými boli Luis de Góngora (1561-1627), Rubén Darío (1867-1916) alebo Pablo Neruda (1904-1973). Jeho zbierka básní slúži ako príklad toho druhého Kapitánove verše z roku 1952.

Epigram

Epigramy pozostávajú z krátkej básnickej kompozície, v ktorej je slávnostným, vtipným alebo satirickým spôsobom vyjadrená nejaká myšlienka alebo úvaha.

Jeho pôvod, ako aj mnohých iných poetických žánrov, siaha až do starovekého Grécka: boli to hlboké alebo poetické frázy, ktoré boli vpísané do daru, obety, sochy alebo hrobky, a preto museli byť krátke a hlboké. Dobrý kompendium ich bolo zozbieraných v Palatínska antológia , definitívna verzia predchádzajúcich grécko-latinských kompilácií.

Epigram bol široko pestovaný v západnej literárnej tradícii a prispôsoboval sa duchu doby. Niekedy to bolo pikantnejšie a populárnejšie, inokedy to bolo skôr formálne a vzdelávacie.

Mnohé moderné epigramy tvorili dôležitú súčasť tvorby autorov ako Španiel Ramón Gómez de la Serna (1888-1963) so svojimi slávnymi greguerías alebo aforizmami; či Argentínčan Oliverio Girondo (1891-1967) so svojimi hlavičkovými papiermi. Aj v anglosaskej tradícii zažiarili v epigramistickom povolaní autori John Donne (1572-1631), Jonathan Swift (1667-1745), Alexander Pope (1688-1744) a Oscar Wilde (1854-1900).

Kaligram

Apollinairove kaligramy usporiadali verše tak, aby vytvorili postavu.

Nazýva sa to kaligram (z francúzštiny kaligram) k typu poézie, ktorá spája písomný prejav s vizuálnym vyjadrením, a to tak, že jej verše usporiadajú na stránke tak, že tvoria alegorickú kresbu, figúru alebo ilustráciu k obsahu básne.

Bolo to typické cvičenie predvojmi európskej a americkej moderny, ktorá sa snažila prelomiť západnú estetickú tradíciu, ako napr kubizmus literatúra, kreacionizmus a ultraizmus.

Prvé kaligramy sa objavili v 20. storočí, dielo Francúza Guillauma Apollinaira (1880-1918), hoci napríklad v arabskej kaligrafickej tradícii už existovali stovky rokov.

Prvou zbierkou tohto typu poézie vydanej vo Francúzsku boli Apollinairove „Alkoholy“ z roku 1913 a neskôr jeho kniha Kaligramy. Básne mieru a vojny z roku 1918.

Ďalšími významnými autormi, ktorí sa pustili do kaligramu, boli Čiľan Vicente Huidobro (1893-1948), Španiel Guillermo de la Torre (1900-1971), Kubánec Guillermo Cabrera Infante (1929-2005) a Uruguajčan Francisco Esteban Acuña de Figueroa ( 1791-1862).

!-- GDPR -->