• čo je literatúra?
• Charakteristika literatúry
• Dejiny literatúry
• Význam literatúry
• Druhy literatúry
• Literárne žánre

Vysvetľujeme, čo je literatúra, jej históriu, druhy a ďalšie charakteristiky. Také, aké a aké sú literárne žánre.

Literatúra využíva jazyk, predstavivosť a rétorické figúry zo subjektivity.

čo je literatúra?

Literatúra je jedným z Výtvarné umenie a jedna z najstarších foriem umeleckého vyjadrenia, charakterizovaná podľa Slovníka Kráľovskej španielskej akadémie „verbálnym prejavom“. Inými slovami, svoje estetické ciele dosahuje prostredníctvom slova, ústneho aj väčšinou písomného.

Nikdy však nie je ľahké zdôvodniť, čo je a čo nie je literatúra, keďže ide o historicky skonštruovaný koncept (to znamená, že literatúra bola napísaná skôr, ako existovala myšlienka literatúry). Preto bol v priebehu času mnohokrát revidovaný a predefinovaný a existuje viacero možných definícií.

Jednou z jedinečných vlastností literatúry je jej používanie Jazyk, ktorý sa často nazýva „literárny jazyk“, a ktorý sa líši od bežného alebo každodenného používania. Jeho osobitné používanie jazyka sleduje krásu a reflexiu seba samého, a to nielen prostredníctvom používania trópov a rétorické figúry, ale aj osobitného zmyslu rytmus a zmysel.

K tomu treba navyše pripočítať povolenia, ktoré fikcia dáva: situácie, obrázky a príbehy z imaginácie alebo z realita rovnaké, ale prefiltrované cez subjektivitu.

Literatúra je študijný odbor sám o sebe: slúži ako predmet štúdia pre literárnu teóriu a literárnu kritiku, ako aj pre filológiu a dejiny literatúry. Na druhej strane možno o literatúre hovoriť aj v zmysle, ktorý s ňou nesúvisí umenie, ale odkazoval na organizovaný súbor vedomostí a texty okolo témy: napríklad „lekárska literatúra“ alebo „technická literatúra“.

Charakteristika literatúry

Literatúra sa vo všeobecnosti vyznačuje týmto:

• Spočíva v používaní verbálneho jazyka na estetické účely, teda v jeho oddialení od každodenného komunikačného používania a sústredení sa skôr na jeho formy.
• Na komponovanie diel rôzneho charakteru využíva rétorické nástroje (figúry alebo trópy), rytmus a predstavivosť či fantáziu.
• Rôzne existujúce literárne prejavy sú rozdelené do literárne žánre. Tri staroveké žánre boli epos, the tragédia a lyrika; kým moderné žánre sú rozprávanie, dramaturgia, poézia a skúška.
• To, čo sa v jednom čase chápe ako literatúra, sa môže v ďalšom zmeniť, začlenením alebo stratou textov na to, čo sa považuje za kanonické. To je dôvod, prečo mnohé texty pôvodne napísané ako vedeckých textov alebo náboženské, dnes sa považujú za literatúru.
• Dnes je šírený a uznávaný viac ako kedykoľvek predtým v histórie, vďaka vzniku masívneho literárno-vydavateľského aparátu a vysokým okrajom gramotnosti súčasného sveta.

Dejiny literatúry

Egyptská „Kniha mŕtvych“ bola jedným z prvých literárnych diel.

Slovo literatúra pochádza z latinčiny vrh, výraz pre „písmeno“, bežný v slovách ako odpadlík, čo zodpovedalo učiteľom škôl, zodpovedným za gramotnosť. Pojem literatúra však v staroveku bol známy ako poézia u oratórium, keďže úplné počiatky literatúry sú paradoxne pred vynálezom písma.

Na druhej strane prvé písané texty neboli práve literárne. Je ťažké určiť, kedy a kde sa objavili prvé formy literatúry v histórii. Je však známe, že prvý tradície Formálny bol epos, ktorý plnil základné úlohy a obsahoval nielen vojenské výkony, ale aj kozmologické a náboženské vízie svojich národov.

V tomto zmysle sú dôležitými príkladmi napr Epos o Gilgamešovi (2500-2000 pred Kr.C.), jeden z najstarších známych textov, zložený na hlinených doskách v starovekom Sumeri; alebo Kniha mŕtvych Egyptský, používaný v pohrebných obradoch Novej ríše (1540 pred Kr.) približne do roku 60 pred Kr. C.

Západná literárna tradícia má však svoj formálny začiatok v Klasické Grécko, s prepisom epických textov pripisovaných Homérovi (asi 8. storočie pred Kr.): Ilias a Odysea, zarámovaný do udalostí trójskej vojny. Tieto texty boli pravdepodobne prednesené ústne, teda vznikli v r verš. Na druhej strane inšpirovali neskorších tvorcov tej istej kultúrnej tradície k skomponovaniu veľkých gréckych tragédií: veľkých dramatikov Aischyla (asi 525-asi 456 pred Kristom), Sofokla (496-406 pred Kristom) a Euripida (asi 480). -406 pred Kristom).

K rovnakej tradícii patria aj komedianti ako Aristofanes (444 – 385 pred Kr.) a prvý literárny teoretik, slávny Platónov študent, Aristoteles „Stagirovec“ (384 – 322 pred Kr.). Jeho Poetika Ide o prvý pokus v histórii metodicky usporiadať, klasifikovať a pochopiť literárnu tvorbu. Význam tohto textu je taký, že aj dnes sa mnohé z jeho výrazov bežne používajú v literárnej kritike a teórii.

Grécku literatúru neskôr zdedili Rimania, ktorí jej estetickú tradíciu zachovali viacerými spôsobmi. Vyniká zakladajúci epos básnika Virgilia, Aeneid, v ktorom spojil založenie Rímskej ríše s trójskymi preživšími z r vojna.

Grécko-rímska tradícia však bola odmietnutá počas r Stredovek európska, do ktorej kresťanstvo vnútilo svoju náboženskú imagináciu a jej hodnoty, ako aj vlastné literárne formy. Stredoveká kresťanská literatúra sa teda zameriavala na božskú skúsenosť, hagiografiu (životy svätých) a mystickú poéziu, ako aj na čítanie z Biblia a iné posvätné texty. Dobrým príkladom toho je priznania zo San Agustín, v ktorej popri úvahách o rôznych náboženských a filozofických koncepciách rozpráva o svojom objavení Boha a obrátení sa Cirkvi.

Až v 15. storočí, koncom stredoveku a začiatkom r renesancie Európske, zrodilo sa niečo podobné, ako dnes chápeme literatúru. Poetické umenie odrážalo transformácie typické pre príchod Humanizmus a šíril sa vo veľmi odlišných aspektoch. V tomto období sa literatúra o barokový (najmä v Španielsku), ktorého najvyšším predstaviteľom je Miguel de Cervantes (1547-1616) so svojím Donom Quijotom de la Mancha, dielom, z ktorého sa zrodil žáner tzv. román moderné. Dôležitá bola aj alžbetínska literatúra s dramaturgiou Williama Shakespeara (1564-1616), ústredným prvkom tradície Západu dodnes.

Odvtedy literatúra pokračuje v neustálom pochode inovácie a obnova, ruka v ruke s filozofickými prúdmi, ktoré odteraz prevládali. Vznikla teda literatúra o Ilustračné (v ktorom Realizmus), literatúru o Romantizmusa napokon postromantizmus, ktorý v polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia inauguroval modernú literatúru (ktorá by sa dala pokojne nazvať súčasnou).

S zmeny čo priniesol kapitalizmu V 20. storočí a vedecko-technickej revolúcii sa zrodili umelecké avantgardy, medzi ktorými je hlavnou postavou literatúra, v neustálom hľadaní nových a slobodnejších foriem vyjadrenia.

Román bol najviditeľnejším žánrom Súčasný vek. To dalo podnet k vzniku zmiešaných alebo transgenerických foriem, charakteristických pre počiatky globalizácia z konca 20. storočia a začiatku 21. storočia.

Význam literatúry

Literatúra je jednou z veľkých foriem umeleckého vyjadrenia všetkých čias, ktorej pracovný materiál je jedným z najcharakteristickejších ľudskosť existuje: jazyk.

Počas svojej rozsiahlej a zložitej histórie literatúra nielenže experimentovala vo svojich výrazových formách, ale odrážala aj hlboké zmeny v kultúra a spôsob myslenia ľudská bytosť, stáva sa mocným zrkadlom doby.

Druhy literatúry

Sci-fi vznikla v literatúre.

Literatúra nemá univerzálne alebo štandardné triedenie, pretože sa zvyčajne zaraďuje skôr podľa času výroby, resp techniky alebo znamená zamestnancov, čím vznikajú rôzne literárne „školy“, ktoré môžeme v širšom zmysle zhrnúť takto:

• Staroveká literatúra. Tie, ktoré patria k Staroba, samozrejme, a ktoré sú väčšinou zložené z náboženských, epických alebo podobných textov.
• Klasická literatúra. Tie, ktoré patria do klasickej grécko-rímskej éry, teda do starovekého Grécka a rímskej civilizácie.
• Moderná literatúra. To, čo je typické pre súčasnosť, teda pre 19. a 20. storočie.
• Avantgardná literatúra. To, čo odpovedá na mandát predvojmi umelecký, ktorý hľadal nové a prevratné spôsoby chápania umeleckej skutočnosti.
• Mystická literatúra. Taký, ktorý reaguje na náboženskú kultúru a ktorý sa zaoberá náboženskými témami alebo spája mystické epizódy. Kresťanská literatúra je jej súčasťou.
• Romantická literatúra. Typické pre romantizmus, ktorého hodnoty mali tendenciu vyzdvihovať umelcovu subjektivitu, svet emócií a iracionality. Tento výraz sa s obľubou používa aj pre populárnu romantickú alebo vzťahovú literatúru.
• Literatúra z Sci-fi. Taký, v ktorom vznikajú dilemy typické pre industriálnu spoločnosť, založené na zveličovaní alebo extrapolácii súčasných technických či vedeckých možností.
• Erotická literatúra. Ten, ktorý sa týka sugestívnych alebo vzrušujúcich epizód z erotického alebo sexuálneho hľadiska.
• Realistická literatúra. Ten, v ktorom sú zastúpené fikcie, ktoré reagujú na rovnaké princípy skutočného sveta.
• Fantastická literatúra. Ten, ktorý sa vzďaľuje od skutočného sveta a vytvára pravidlá vlastného vesmíru, umožňujúce magické, neskutočné udalosti atď.
• Ústna literatúra. To, čo predchádza písanie alebo je typické pre iné ľudové tradície ako písanie, a ktoré sa ústne prenáša z generácie na generáciu.

Literárne žánre

Literárne žánre sú horizontom čitateľských očakávaní, teda predchádzajúcou klasifikáciou druhov komponovaných a konzumovaných literárnych diel, ktorá nám ešte pred otvorením knihy hovorí, aký typ obsahu nájdeme.

Žánre navyše ponúkajú spisovateľom súbor pravidiel, podľa ktorých sa majú riadiť pri komponovaní svojich diel. Spisovatelia však môžu tieto pravidlá porušiť a práve táto dynamika predstavuje zmenu v koncepte literatúry.

Moderné literárne žánre sú štyri:

• Poézia. Poézia, pôvodne písaná v rýmovaných veršoch (hoci teraz prevláda voľný verš), je dnes najslobodnejším žánrom zo všetkých, ktorého jediným spoločným znakom sa zdá byť popis subjektívne akejkoľvek reality, využívajúc na to metafory, obrázky a slovné hry, ktorých význam nemusí byť nutne jasný alebo zrozumiteľný.
• Rozprávanie. Umenie rozprávať, rozprávať príbeh, dnes prežíva z najvzdialenejších čias našej histórie ako druhu. Tento žáner sa vyznačuje prítomnosťou rozprávača, či už a charakter tiež a zahŕňa tri podžánre:
  • Príbeh. Krátka alebo stredná výpravná skladba, ktorú možno prečítať na jeden nádych a ktorá postupuje k vlastnému koncu, v uzavretom vesmíre udalostí.
  • Román. Najhybridnejší a najkomplexnejší naratívny žáner, ktorý pozostáva zo strednodobých až dlhodobých diel, v ktorých sa k príbehu pristupuje z veľmi odlišných uhlov pohľadu, dokáže zakomponovať doplňujúce informácie, sutiny, obchádzky, oneskorenia a ponúka dlhší a pomalší zážitok z čítania ako príbeh.
  • Kronika. Rozkročená literatúra a žurnalistikyTento žáner rozpráva skutočné udalosti prostredníctvom naratívnych techník typických pre literárnu fikciu a zvyčajne zahŕňa podžánre, ako sú noviny alebo korešpondencia, hoci nie sú technicky rovnaké. Preto sa niekedy uprednostňuje hovoriť o „literatúre faktu“.
• Dramaturgia. Umenie komponovať divadelné kusy, teda texty určené (alebo nie) pre javiskové predstavenie, teda na javisku, s postavami konajúcimi akcie v nepretržitej prítomnosti, bez rozprávača.
• Skúška. Umenie digresie alebo poetická reflexia je moderný žáner, v ktorom autor prednáša na tému, ktorá ho zaujíma, ponúka informácie Y závery subjektívne, bez iného účelu, ako sa venovať problému a vyjadriť svoj názor.