- Čo je niečo subjektívne?
- Čo znamená „byť subjektívny“?
- Rozdiel medzi subjektivitou a objektivitou
- Objektívne právo a subjektívne právo
Vysvetľujeme, čo je niečo subjektívne, aký je význam a aké sú rozdiely s cieľom. Okrem toho objektívne právo a subjektívne právo.
Čo je niečo subjektívne?
V filozofia Proti západnej kultúre sa rôznym spôsobom postavili pojmy objekt (čo je skutočné, vonkajšie, konkrétne) a subjekt (čo je vnútorné, citlivé, abstraktné), a teda aj objektívnosť a subjektivita. Prvá vec by bola to, čo je spojené s objektom, teda cieľ; a druhé by bolo to, čo sa viaže na subjekt, teda subjektívne.
Tieto pojmy sú prítomné v idiom, teda v samotnom spôsobe myslenia: voláme predmet kto vykonáva činnosť modlitbaa namietať proti príslušným prvkom (priamy objekt: kto prijíma akciu; nepriamy objekt: kto z nej má úžitok; okolný objekt: kto opisuje kontext, atď.).
Dôležité je, že podľa tohto spôsobu uvažovania o veciach sa skúsenosť sveta delí na tieto dva pojmy: objektívny, ktorý je rovný sám sebe bez ohľadu na to, kto ho vníma, a subjektívny, čo je to, čo závisí na vnútorných úvahách osoby, ktorá ho vníma, a preto sa môže líšiť od jedného jedinca k druhému.
Rozlišovanie medzi objektívnym a subjektívnym bolo predmetom skúmania filozofie od staroveku, v poslednej dobe filozofie. sociológia, psychológia a iných vedných odborov. o hovorí Tieto výrazy sa však používajú bez väčších problémov, ako napr synonymá „absolútne“ a „relatívne“.
Keď napríklad tvrdíme, že novinárovi alebo článku v novinách chýba objektivita, myslíme tým, že jeho popis toho, čo sa stalo, nie je neutrálny, ale je výrazne ovplyvnený osobnými faktormi: postoj novinára k novinárovi, politická príslušnosť k novinám, v ktorých čítame to, postranné úmysly za poznámkou atď.
Toto všetko totiž patrí do sféry subjektívnej, teda osobného, diskutabilného, čo patrí do konkrétneho uhla pohľadu. Na druhej strane holé fakty, bez výkladu, sú svojou povahou objektívne: sú rovnaké bez ohľadu na to, v ktorých novinách ich čítame.
Čo znamená „byť subjektívny“?
Subjektívny pojem každodenne používame ako synonymum pre osobného, čiastočného, chybného, kto má v danej veci záujmy; teda úplný opak niečoho objektívneho (neutrálneho, nestranného, neosobného).
Keď teda niekoho obviňujeme, že je subjektívny pri odhaľovaní problému, obviňujeme ho z toho, že k nemu nepristupuje s dostatočným odstupom od seba a že si mýli (úmyselne alebo náhodne) svoje názory, názory, osobné predsudky s fakty a realita cieľ.
V závislosti od kontextu musia byť subjektivity každej osoby udržiavané v bezpečí alebo musia byť odhalené úprimným spôsobom, bez prestrojení. Opak možno interpretovať ako pokus o manipuláciu druhých, ovplyvňovanie ich názorov a obhajovanie vlastného pohľadu.
z žurnalistiky, veda a iných podobných odborov sa očakáva objektívny výkon, teda bez výkladu, pozostávajúci z overiteľných faktov. Napríklad experiment prinesie objektívny výsledok bez ohľadu na to, čo si o ňom myslí vedec, ktorý ho vykonáva.
Na druhej strane oblasti poznania ako umenie, história, filozofia, verejná mienka a podobne závisia od určitej subjektivity výkladu. Preto majú svoje miesto názory, vášne, uhly pohľadu.
To však neznamená, že v týchto disciplínach sa vedomosti je vždy relatívne a nič sa nedá potvrdiť, ale musí sa to urobiť skrz argumenty, teda presvedčiť ostatných o tom životaschopnosť z vlastného pohľadu.
Rozdiel medzi subjektivitou a objektivitou
Ako sme už povedali, subjektivita a objektivita sa líšia v nasledujúcom:
- Subjektívne súvisí so subjektmi, objektívne s predmetmi. To znamená, že prvý má čo do činenia s osôb, druhý s realitou.
- Subjektívne je premenlivé, diskutabilné a diskutabilné, kým objektívne je samozrejmé, zrejmé a overiteľné.
- Subjektívne závisí od vnútorného sveta jednotlivcov, zatiaľ čo objektívne závisí od vonkajšieho sveta. Z tohto dôvodu možno tú istú objektívnu skutočnosť interpretovať z rôznych subjektívnych hľadísk.
- Subjektívne je viac, objektívne je jedinečné.
Objektívne právo a subjektívne právo
Aj v právnej oblasti sa rozlišuje medzi objektívnym a subjektívnym právom, pričom ide o ústredný rozdiel v rámci samotného pojmu, čo právo správny je.
Zákon teda možno chápať objektívne, keď ho považujeme za súbor pravidlá Y zákonov nasledovať (pozitívny zákon Y prirodzený zákon), ktorej existencia implikuje povinnosť, sériu povinností, ktoré sú univerzálne pre všetkých občanov ktorí žijú v a národa a že zdieľajú to isté právny systém.
To je objektívne právo. Napríklad dopravné zákony sú jasné a univerzálne, bez ohľadu na to, kto sedí za volantom auta. Sú objektívne.
Zákon má ale zároveň aj subjektívny a individuálny rozmer, ktorý dáva ľuďom možnosť konať pred zákonom podľa ich slobodnej vôle, teda dáva im právomoci. Tieto subjektívne schopnosti sú:
- Libertyvzhľadom na to, že človek môže konať, ako sa mu zachce, pokiaľ nekoná činnosti, ktoré sú trestané alebo zakázané zákonom.
- Môcťvzhľadom na to, že osoba môže vykonávať určité právne úkony v rámci svojich právomocí (napríklad nákup, predaj, podpis a zmluvy, niekoho žalovať atď.).
- Nárok vzhľadom na to, že osoba môže od iných požadovať splnenie určitých povinností alebo povinností ustanovených zákonom.
Subjektívne právo je teda také, ktoré dáva jednotlivcovi možnosť (nie povinnosť) vykonávať určité právne úkony a ktorého legitimita vychádza z konsenzu samotnej spoločnosti, teda zo spoločenskej dohody tzv. spolužitie a potrebný právny štát.
Viac v: Objektívne právo, Subjektívne právo