• Akých je 5 komunikačných axióm?
• 1. Nedá sa nekomunikovať
• 2. Všetka komunikácia je metakomunikácia
• 3. Všetka komunikácia je obojsmerná a simultánna
• 4. Komunikácia je digitálna a analógová
• 5. Komunikácia môže byť symetrická alebo komplementárna

Vysvetlíme, čo je 5 komunikačných axióm, kto ich identifikoval a ako každá z nich opisuje komunikáciu.

Watzlawick chápe ľudskú komunikáciu ako otvorený systém.

Akých je 5 komunikačných axióm?

Je známy ako päťka axiómy z komunikácia človek v piatich začiatok hlavné princípy identifikované rakúskym filozofom a psychológom Paulom Watzlawickom (1921-2007) vo svojej teórii komunikácie medzi Ľudia.

V tejto teórii, zarámovanej do takzvaného „medzinárodného prístupu“, Watzlawick navrhol, aby ľudská komunikácia fungovala ako otvorený systém, a to ako vzhľadom na Jazyk ako v tom, čo nemá, a že má päť veľkých spoločných a hlavných čŕt, ktorými sú tieto takzvané „axiómy“.

Ako je známe, komunikáciu možno definovať ako výmenu informácie medzi živé bytosti, buď cez znamenia (čiže jazyky) alebo iné primitívnejšie mechanizmy. Komunikácia je univerzálnou črtou všetkých foriem života, ktorá sa dokonca vyskytuje medzi vašimi orgánmi a rôznymi časťami vášho tela. Bývanie je z tohto pohľadu nevyhnutne komunikujúce.

Päť axióm ľudskej komunikácie, podľa Watzlawickových štúdií, je podrobne popísaných nižšie.

1. Nedá sa nekomunikovať

Akákoľvek forma správanie znamená komunikáciu určitého obsahu, či už dobrovoľne alebo nie. To znamená, že všetko, čo robíme, prenáša rôzne formy informácií do nášho okolia, či už ide o informácie, ktoré si výslovne želáme komunikovať, alebo nie.

Keďže v živote neexistuje možnosť nekonať, teda nesprávať sa, je možné potvrdiť, že neustále a neustále prenášame informácie do nášho prostredia.

Jednoduchým príkladom toho sú mimovoľné formy komunikácie, ako je držanie tela. Človek môže zavrieť hubu názor alebo jeho pocit pred niečím, čo sa stane, alebo niečím, čo mu hovoria, snažiac sa nekomunikovať to verbálne; ale jeho Telo, spôsob, akým sa pohybujete, alebo vaše gestá môžu prezradiť tento zámer a oznámiť ostatným, čo cítite alebo čo si myslíte.

Predpokladajme však, že sa niekto trénuje, aby ovládal čo i len tento typ gest, pričom zaujme najneutrálnejšie držanie tela, aké je možné u človeka: aj v takom prípade bude vysielať túto neutralitu, to znamená, že bude odovzdávať informácie, napriek tomu, že tieto informácie nie sú nič iné ako ich zatajovanie emócie Y myšlienky.

Na záver: neexistuje spôsob, ako nekomunikovať.

2. Všetka komunikácia je metakomunikácia

Toto vyhlásenie znamená, že vždy, keď komunikujeme, prenášame nielen informácie, ktoré chceme poskytnúť, ale aj ďalšie informácie, ktoré súvisia s inými aspektmi, ktoré sa týkajú samotnej komunikácie, a ktoré súvisia so spôsobom, akým sa správu treba interpretovať.

Inými slovami, keď prenášame správu, prenášame aj informácie o samotnej správe ao spôsobe, akým ju prenášame. Preto použitie predpony „meta“, čo znamená „za“ alebo „v sebe“: metakomunikácia je komunikáciou o samotnej komunikácii.

Watzlawick navrhol uvažovať o tejto druhej axióme z identifikácie „úrovne obsahu“ a „úrovne vzťahu“ v každom komunikačnom akte, pričom chápal, že druhá axióma klasifikuje prvú.

To znamená, že na jednej strane je prenášaná správa a na druhej metaspráva: relačná informácia o správe, kto ju vysiela, akým spôsobom atď. Toto je dôležité ako prijímač informácií bude vždy interpretovať v závislosti od ich vzťahu s vysielač (teda ich úroveň vzťahu).

Jednoduchým príkladom sú určité výrazy, ktoré sa v závislosti od toho, od koho pochádzajú, dajú interpretovať rôznymi spôsobmi.Napríklad, ak nám priateľ povie „Varujem ťa“ o informáciách, ktoré potrebujeme, pravdepodobne si to vyložíme ako sľub, pretože náklonnosť a dôvera nám umožňujú považovať ich slová za samozrejmosť.

Ak nám naopak niekto cudzí povie, že „varujem“ sa dá interpretovať ako niečo, o čom sa hovorí, že sa dostaneme z problémov, tak to necháme tak a je nepravdepodobné, že budeme dôverovať pravdivosti tejto informácie . Tá istá veta (obsahová rovina) má teda dve rôzne vzťahové interpretácie (vzťahová rovina).

3. Všetka komunikácia je obojsmerná a simultánna

Kto prijme správu, súčasne vysiela aj informáciu.

Keďže každý z účastníkov komunikačného aktu štruktúruje a interpretuje informácie odlišne, obaja zároveň cítia, že reagujú na správanie toho druhého, pričom si v skutočnosti neustále poskytujú spätnú väzbu.

Ľudskú komunikáciu teda nemožno chápať z hľadiska príčina a následok, ale skôr ako komunikačný okruh, ktorý napreduje oboma smermi, rozširuje a moduluje výmenu informácií.

Aby sme pochopili túto axiómu, zamyslime sa nad prvou v zozname, ktorá predpokladá, že neustále komunikujeme. Takže aj keď počúvame niekoho, kto sa k nám prihovára, a našu pozornosť sústredíme na jeho vyžarovanie verbálnych informácií, súčasne komunikujeme, čo si myslíme o tom, čo hovorí, prostredníctvom našich gest, spôsobu, akým ich počúvame. a reč nášho tela.

4. Komunikácia je digitálna a analógová

Podľa Watzlawicka všetky formy ľudskej komunikácie zahŕňajú dva súčasné spôsoby formovania významu, ktorými sú:

• Digitálna komunikácia (čo sa hovorí), teda „objektívny“ obsah vydanej správy, ktorý sa priamo a výlučne týka slová. Ak niekomu povieme „aký inteligentný komentár“, digitálna modalita sa obmedzí presne na to, čo bolo povedané: že komentár je pre nás inteligentný.
• Analógová komunikácia (Ako povieš), teda obsah „subjektívny„Z vydanej správy to, čo nemá nič spoločné so slovami, ale s vyjadrením kontext, presne tak, ako to hovoríme. Ak niekomu s úsmevom a úprimným postojom povieme „aký inteligentný komentár“, je to pravdepodobne preto, že si to skutočne myslíme; ale namiesto toho, ak to urobíme s nádychom ľahostajnosti alebo sarkastickým úsmevom, najmä potom, čo povedal niečo nepodstatné alebo banálne, chceme mu to povedať ironicky práve naopak: že povedal nezmysel.

5. Komunikácia môže byť symetrická alebo komplementárna

Komplementárna komunikácia vytvára nesúrodý vzťah medzi jednou a druhou stranou.

Nakoniec Watzlawick identifikuje dve možnosti fungovania ľudskej komunikácie v závislosti od vzťahu vytvoreného medzi jednotlivcami, ktorí si vymieňajú informácie. Tieto možnosti sú:

• Symetrická komunikácia, teda primeraná a smerujúca k vyrovnávaniu, keď k nej dochádza pri výmene informácií medzi jednotlivcami, ktorí predpokladajú recipročné správanie: jedna osoba silne kritizuje druhú a tá ju v reakcii silne kritizuje. Jednotlivci komunikujú tak, že nadviažu rovnaký vzťah z jednej strany na druhú, pričom zaujmú rovnakú pozíciu.
• Komplementárna komunikácia, teda integratívna, ktorá má tendenciu začleňovať jednotlivca do komunikačnej dynamiky druhého, čím sa vytvára vzťah autority medzi stranami: jedna osoba preberá v komunikácii úlohu obviňujúceho a druhá osoba úlohu obvineného alebo jeden prevezme rolu násilia a druhý rolu obete. Jednotlivci komunikujú vytvorením nesúrodého vzťahu medzi jednou a druhou stranou, ale jedna bez druhej by nemohla existovať.