- Čo je to folklór?
- Charakteristika folklóru
- literárny folklór
- Ľudová hudba
- svetový deň folklóru
- Príklady národného folklóru
Vysvetľujeme, čo je to folklór, jeho charakteristiku a rôzne príklady. Tiež, ako je to s folklórom v hudbe a literatúre.
Čo je to folklór?
Folklór, folklór alebo folklór je súbor o praktík, tradícií, vedomosti Y presvedčenia ľudia, ktorí patria do ľudskej skupiny, najmä do a kultúra alebo konkrétnej populácii.
Folklór sa odlišuje od organizovaných a formálnych vedomostí, akými sú akademické poznatky resp vedaa pokrýva praktiky rituály, remeslá a všetky tradičné prejavy, ktoré určujú „osobnosť“ a regiónu alebo jeden komunity. Takýmto spôsobom môže existovať nemecký, čínsky alebo škandinávsky folklór, ako aj zo severnej Argentíny všeobecne alebo z konkrétneho mesta v tomto regióne.
Folklórne prvky sa považujú za obe hudba, tance, náboženské slávnosti, viery a legendy, a vtipy Y Slovné hry, ako sú ručné práce a hračky, obľúbené príbehy a zvyky.
Toto všetko je zhrnuté v termíne folklór, pôvodom anglosaský, vyrazený v roku 1845 anglickým antikvariátom Williamom J. Thomsom (1803-1885), nahrad. ľudové starožitnosti („populárne starožitnosti“). Je to termín, ktorý sa skladá z hlasov ľudový („mesto“ alebo „populárne“) a lore („vedomosti“, „tradície“ alebo dokonca „príbehy“).
Pojem folklór sa však používal už v 19. storočí pred týmto názvom, keďže od vzniku r. Romantizmus a ich pocity nacionalistov s tým sa v Európe objavil záujem o zostavovanie a štúdium ľudových tradícií a príbehov, čo kontrastovalo s racionalistickým a kozmopolitným svetom Ilustračné.
Tak vznikli napríklad skvelé kompilácie tradičných príbehov bratov Grimmovcov. Následne si termín folklór získal veľkú prestíž a akademický záujem na začiatku 20. storočia, najmä v Európe a Spojených štátoch.
Charakteristika folklóru
Vo všeobecnosti je folklór charakterizovaný nasledujúcimi znakmi:
- Zahŕňa súbor praktík, vedomostí a presvedčení, ktoré tradične patria ku konkrétnej ľudskej skupine a ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu ústne a neformálne, nie akademicky.
- Líši sa od jedného miesta alebo od jednej komunity k druhej, pretože vo všeobecnosti odráža kultúrnu tradíciu (náboženskú, morálnu, historickú) komunity, ku ktorej patrí.
- Je to symbol identity ľudí a národov, ktorá má na mnohých miestach „chránený“ charakter, to znamená, že je nabádaná k tomu, aby tradíciu udržiavala živú, chránenú pred procesmi kultúrnej homogenizácie. Je tiež možné, že sa stane nástrojom ideológií xenofóbny alebo nacionalistov.
- Nazýva sa aj „folklór“ odboru, ktorý študuje folklór, a „folkloristi“ tým, ktorí sa mu venujú.
Zahŕňa tri etapy alebo etapy:
- Rodiaci sa folklór, keď nedávno vzniká a je v štádiu budovania.
- Živý folklór, keď sa praktizuje a je možné ho nájsť v bežnom živote ľudí.
- Mŕtvy folklór, keď je spomienka na jeho praktizovanie, ale nikto ho nerobí (alebo je ho veľmi málo).
literárny folklór
Pojem „literárny folklór“ sa používa na označenie folklórnych prejavov, ktoré sú literárneho typu, to znamená, že slovo používajú poetickým alebo obrazným spôsobom na vyjadrenie rôznych subjektívnych obsahov. Toto by sa nemalo zamieňať s literatúre folklór, ktorý je a rod poetický a novelistický, ktorý využíva tradície a populárny kultúrny život ako surovinu na budovanie literárnych diel.
Tento rozdiel možno lepšie vidieť na príklade: ak ide prozaik do mesta vo svojej krajine, aby načerpal inšpiráciu z miestnych tradícií a vytvoril nové dielo, nachádzame sa v prítomnosti ľudovej slovesnosti, teda literatúry, ktorá je inšpirovaná folklórom, ktorý k nemu prichádza ako surovina.
Na druhej strane, ak je v spomínanom meste tradícia deklamácie na festivaloch dvojveršia rýmované piesne rozprávané miestnymi povesťami, sme v prítomnosti literárneho folklóru, od r rýmovať a rozprávanie sú to literárne formy, ktoré sú v tomto prípade dané do služieb folklórneho prejavu.
Ľudová hudba
Ľudová hudba, nazývaná aj populárna hudba, je hudobný žáner, ktorý má výrazný etnický alebo tradičný charakter, a ktorý sa teda spája s konkrétnou kultúrou alebo obyvateľstvom, ako prejav jeho osobnosti.
Ľudová hudba často zahŕňa tradičné nástroje, populárne rytmy a dokonca aj texty dialekt miestne, a prenáša sa z generácie na generáciu, keďže je súčasťou folklóru. Príkladmi populárnej hudby sú andalúzske flamenco, samba z Rio de Janeira, tango z Buenos Aires a mexické corrido.
svetový deň folklóru
Od roku 1960 sa každoročne 22. augusta oslavuje Svetový deň folklóru na oslavu rôznorodosť a kultúrne bohatstvo rôznych minulých a existujúcich národov. Túto slávnosť založili unesco, medzinárodný subjekt, ktorý sa venuje propagácii a zachovaniu nehmotného dedičstva o ľudskosť, ktorej ústrednú časť tvorí folklór.
Príklady národného folklóru
Nasleduje niekoľko príkladov národného folklóru:
- Mexický folklór. Vo všeobecnosti mexický folklór zahŕňa rôznorodý súbor tradícií a predstáv, ktoré sú výsledkom intenzívnej hybridizácie medzi koloniálnou španielskou kultúrou a kultúrou pôvodných obyvateľov. Mezoameričania pôvodná. Z toho vznikla kultúra mestic v ktorom kresťanstvo a katolícke sviatky udávajú dôležitý vzor, no zároveň sa prejavujú tradície predkov, ako napr. Deň smrti. Zmes je evidentná aj v jazykových tradíciách a slovných hrách (ako sú albures), v ktorých možno vidieť stopy spolužitia španielčiny s miestnymi domorodými jazykmi. Ďalším dobrým príkladom je talavera z Puebla, typ keramiky zo Španielska, ktorý v Mexiku získal svoju osobitosť, zvýraznenú jasnými farbami v klasickom dizajne európskeho typu.
- Brazílsky folklór. Brazílsky folklór odzrkadľuje dedičstvo portugalských, afrických a pôvodných kultúr, čím vzniká zmes tradícií, ktoré sa môžu v jednotlivých regiónoch výrazne líšiť. Tak napríklad folklór amazonskej oblasti je viac v kontakte s domorodými obyvateľmi, zatiaľ čo ten prímorský sa viaže k africkej kultúre, ktorú do Ameriky priniesli otroci z kolónie. V skutočnosti v Brazílii stále prežívajú mnohé legendy (ako napríklad morská panna Iara, Curupirá, had Boitatá a iné) a africké náboženské praktiky (ako napr. Umbanda), ktoré koexistujú s dominantnou portugalskou kultúrou s katolíckymi koreňmi.Ďalším tradičným aspektom, v ktorom je evidentné africké dedičstvo, je hudba, výrazne poznačená bubnami, ako v sambe, aj keď sú aj regióny, kde je typický tanec charakteristický skôr klopkaním a tlieskaním pätami, čo pripomína tance európskeho iberského regiónu.
- Argentínsky folklór. Argentínsky folklór je prevažne hispánsky, s dôležitým zastúpením v hudbe tradičných nástrojov (ako je charango, malá gitara) a kombinácia spevu a tanca. Folklór andského regiónu je však charakteristický svojím kečuským dedičstvom a jeho typickými nástrojmi (ako je quena, zvislá flauta), najmä v období karnevalu, keď sú andské vrchoviny dejiskom tradičných procesií a komparsov (s kostýmami čerta a tradičná hudba, „carnavalito“). Na druhej strane v regióne Río de la Plata folklór obviňuje dedičstvo z talianskej migrácie, najmä v meste Buenos Aires, kde medzi tradičnými prvkami prevláda tango a bandoneón a reč je výrazne poznačená výskytom slov tzv. Pôvod v kurzíve.