Vysvetlíme históriu chémie, jej začiatky, vzťah k alchýmii a ako vznikla moderná chémia.
História chémie
The chémia je jedným z vedy najtranscendentálnejšie, ktoré majú k dispozícii ľudská bytosť. Jeho histórie siaha do čias dávno pred koncepcia samo o sebe "vedy", pretože záujem nášho druhu pochopiť, čo záležitosť je takmer taká stará ako civilizácia sama. To znamená, že chemické poznatky existovali od r praveku, hoci s inými názvami a organizované veľmi odlišným spôsobom.
V skutočnosti prvým chemickým prejavom, ktorý nás zaujal, bol vznik ohňa pred viac ako 1 600 000 rokmi. To, čo dnes nazývame spaľovanie, bola študovaná a pravdepodobne replikovaná našimi predkami tohto druhu Homo erectus.
Od chvíle, keď sme sa naučili vyrábať oheň a narábať s ním podľa ľubovôle, či už pri varení jedla, alebo oveľa neskôr pri roztopení kovy, piecť keramiku a vykonávať ďalšie činnosti, nový svet fyzické premeny Y chemický bol na dosah a s ním aj nové chápanie podstaty vecí.
Prvé teórie o zložení hmoty vznikli v r Antika, dielo filozofov a mysliteľov, ktorých hypotéza boli založené na oboch pozorovanie z prírody, ako v jeho mystickom alebo náboženskom výklade. Jeho cieľom bolo vysvetliť, prečo rôzne látky, ktoré tvoria svet, majú rôzne vlastnosti a schopnosti premeny, identifikovať ich základné alebo primárne prvky.
Jedna z prvých teórií, ktorá sa pokúšala odpovedať na túto dilemu, vznikla v Grécku v 5. storočí pred Kristom. C., dielo filozofa a politika Empedoklesa z Agrigenta, ktorý navrhol, aby existovali štyri základné prvky (štyri ako ročné obdobia) hmoty: vzduchu, Voda, oheň a zem, a že rôzne vlastnosti vecí záviseli od pomeru, v akom boli zmiešané.
Táto logika slúžila na to, že neskôr Hippokratova škola gréckej medicíny navrhla svoju teóriu štyroch humorov, ktoré tvorili ľudské telo (krv, hlien, čierna žlč a žltá žlč). Na druhej strane, slávny filozof Aristoteles (384-322 pred n. l.) neskôr pridal éter alebo kvintesenciu ako čistý a prvotný prvok tvoriaci hviezdy a hviezdy nebeskej klenby.
Najdôležitejším predchodcom chémie v starovekom Grécku bol filozof Demokritos z Abdery (asi 460 až 370 pred Kr.), ktorý ako prvý navrhol, že hmota sa skladá z minimálnych a základných častíc: atómov (z gréčtiny atóm, "Nedeliteľné" alebo "bez častí").
Neskorší filozofi prevzali nápad že on vesmír tvoria ho nezničiteľné častice, pričom k podobným záverom dospeli aj rôzni staroindickí myslitelia.
Toto však nebola vízia, ktorá prevládala v nasledujúcich storočiach, ale skôr tá, ktorú navrhli kresťanstvo, medzi ktorého starosťami nepatrilo ani tak pochopenie hmoty, ako spása ľudskej duše. To znamená, že pre ňu Boh stvoril všetko, čo existuje, a to stačí.
Preto ďalší krok v dejinách chémie netreba hľadať na Západe, ale v prekvitajúcich arabských národoch, perzských aj moslimských, dedičov ezoterických vedomostí starovekej Mezopotámie a starovekého Egypta. Odvolávame sa na alchýmia.
Alchýmia bola protodisciplína zrodená na východe, predchodca modernej chémie. Spojenie mystických predstáv o existencii kameňa mudrcov, schopného premeniť určité materiály na zlato, s experimentálnym spojením rôznych látokalchymisti vytvorili veľkú časť nástrojov, ktoré dnes používame v chemických laboratóriách.
Tak sa slávni alchymisti ako Al-Kindi (801-873), Al-Biruni (973-1048) alebo slávny Ibn Sina či Avicenna (okolo 980-1037) naučili taviť, destilovať a čistiť látky. Objavili tiež materiály ako alkohol, lúh sodný, vitriol, arzén, bizmut, kyselina sírová, kyselina dusičná a mnohé ďalšie, najmä kovy a soli, ktoré sa spájali s nebeskými hviezdami a kabalistickou a numerologickou tradíciou.
Hoci alchymisti boli na kresťanskom Západe odsudzovaní, ich vedomosti nakoniec unikli Európe a zachránili ich filozofi a myslitelia, najmä tí, ktorí sa zaujímali o ich experimenty v honbe za elixírom večného života či premenou olova na drahé kovy.
Keď sa Západ znovuzrodil okolo 15. storočia, znovuobjavil poznanie staroveku, nový spôsob chápania realita varil: a myslel si sekulárny, racionálny a skeptický, ktorý nakoniec dal podnet na myšlienku vedy a ktorý premenoval alchymické dedičstvo na chémiu.
Podoba renesančných textov ako napr Novum Lumen Chymicum ("Nové svetlo chémie") v roku 1605 od Poliaka Michela Sedziwoja (1566-1646); Tyrocium Chymicum ("Prax chémie") v roku 1615 od Jeana Beguina (1550-1620); alebo najmä Ortus Medicinae ("Pôvod medicíny") v roku 1648 od Holanďana Jana Baptistu van Helmonta (1580-1644) ukazujú posun paradigmy medzi alchýmiou a vlastnou chémiou.
Tento prechod bol formálne dokončený, keď anglický chemik Robert Boyle (1627-1691) navrhol metóda riadne vedecky experimentoval vo svojej práci Skeptický chymista: alebo chymicko-fyzikálne pochybnosti a paradoxy („Skeptický chemik: alebo pochybnosti a chemicko-fyzikálne paradoxy“). Preto je považovaný za prvého moderného chemika a jedného zo zakladateľov tejto disciplíny.
Odvtedy chémia kráčala po stopách ako veda, čo viedlo k mnohým po sebe idúcim hypotézam a teóriám, ktoré sú dnes mnohé zavrhnuté, ako napríklad teória flogistónu z konca sedemnásteho storočia. Objavili sa však aj prvé chemické prvky.
Jeho prvé systematické opisy pochádzajú zo začiatku 18. storočia. Napríklad tabuľka afinity E. F. Geoffroya z roku 1718 bola predchodcom tzv. periodická tabuľka prvkov ktorý sa objavil v 19. storočí, dielo Rusa Dmitrija Mendelejeva (1834-1907).
Počas 18. storočia prebiehali výskumy veľkých zakladateľov modernej chémie, akými boli Georg Brandt (1694-1768), Michail Lomonosov (1711-1765), Antoine Lavoisier (1743-1794), Henry Cavendish (1731-1810) alebo fyzik Alessandro Volta (1745-1827).
Jeho príspevky boli rôznorodé a veľmi významné, no medzi nimi vyniká oživenie atómová teória v roku 1803 vďaka dielu Angličana Johna Daltona (1766-1844), ktorý ho preformuloval a prispôsobil chápaniu modernej doby. Tento príspevok bol taký transcendentný, že celá chémia 19. storočia bola rozdelená medzi tých, ktorí podporovali Daltonovu víziu, a tých, ktorí ju nepodporovali.
Prvá z nich však pokračovala a aktualizovala atómovú teóriu v neskorších rokoch, čím položila základy pre atómové modely súčasníkov, ktoré vznikli v dvadsiatom storočí, a pre pochopenie, ktoré o fungovaní hmoty máme dnes. Zásadné v tom bolo aj štúdium rádioaktivity, ktorého priekopníkmi boli Marie Curie (1867-1934) a jej manžel Pierre Curie (1859-1906).
Vďaka týmto objavom a objavom, ktoré v 20. storočí urobili vedci takej postavy ako Ernest Rutherford (1871-1937), Hans Geiger (1882-1945), Niels Bohr (1885-1962), Gilbert W. Lewis (1875-1946) , Erwina Schrödingera (1887-1961) a mnohých ďalších, sa začal takzvaný atómový vek.
Toto nové obdobie malo svoje úspechy (ako napr jadrová energia) a jeho hrôzy (ako napr atómová bomba), čím sa otvorila netušená kapitola v dejinách chémie, ktorá umožnila ľudstvu hlboké a revolučné pochopenie hmoty, o akom by sa nikdy predtým ani len nesnívalo.