Vysvetľujeme, čo je Mandelov efekt v kolektívnej pamäti a prečo k nemu dochádza. Tiež príklady z histórie a populárnej kultúry.
Čo je to Mandelov efekt?
Populárne je známy ako Mandelov efekt a Sociálny fenomén ktoré nainštalujete do Pamäť kolektívne spomienky alebo istoty vecí, ktoré sa nikdy nestali, ale ktoré sa pri individuálnom aj kolektívnom overení považujú za isté, a teda môžu byť v rozpore s realita evidentné.
Je pomenovaná po juhoafrickom politikovi Nelsonovi Mandelovi (1918-2013), vďaka samozvanému učencovi paranormálnych javov (tj. pseudovedecký) Američanka Fiona Broome, ktorá, keď sa dozvedela o Mandelovej smrti v roku 2013, tvrdila, že skutočne zomrel v 80. rokoch 20. storočia. Vtipné na tom je, že veľa ľudí tvrdilo, že si „pamätajte“ na „skutočnú“ Mandelovu smrť, napriek všetkým objektívnym dôkazom.
Toto nie je jediný prípad Mandelovho efektu a veľakrát z týchto fiktívnych spomienok vznikajú konšpiračné teórie, nedorozumenia resp. falošné správy. Samotná Broome v roku 2013 tvrdila, že existovalo medzinárodné sprisahanie, ktoré využívalo Mandelu ako symbol a našli sa dokonca aj takí, ktorí tvrdili, že ide o jasný dôkaz existencie paralelných vesmírov. To všetko je výsledkom (zlej) kolektívnej pamäte a nepopierateľnej sily fikcie.
Prečo vzniká Mandelov efekt?
Vedecké vysvetlenie takzvaného Mandelovho efektu súvisí so silou sugescie a skupinovým nátlakom, schopným podnietiť ľudí k extravagantnému mysleniu, ale aj s povahou pamäti.
To, čo nazývame „spomienky“, sú mentálne dojmy viac či menej verné pravda o tom, čo sa stalo, že ako čas plynie a prežívaná skúsenosť je čoraz vzdialenejšia, stávajú sa zahmlenejšími a nepresnejšími, okrem tých, ktoré často počítame.
Ako vie každý, kto hral „rozbitý telefón“ (v ktorom sa správa posiela cez reťaz poslucháčov a nakoniec sa ukáže, že je niečo úplne iné ako originál), s každým opakovaním príbehu sa niektoré jeho charakteristiky menia. vlastnosti.
Je teda možné, že pamäť je náchylná na tento typ „prepisovania“, najmä pokiaľ ide o spomienky, ktoré nie sú ústredné pre naše skúsenosti subjektívny. Ľudský mozog sa nemôže zamestnať pamätaním si absolútne všetkého, čo sme zažili, a veľa z toho, čo si pamätáme, je založené na príbehoch, ktoré sme si vytvorili z toho, čo sme žili, pretože zapamätať si príbeh je jednoduchšie a uskutočniteľnejšie ako prežívanie znova. Ide o záležitosť efektívnosť.
Je teda možné, že mnohí osôb pamätajte si veci inak, ako boli, jednoducho preto, že im to tak bolo v priebehu rokov povedané. Ak k tomu pridáme tlak príslušnosti k skupine a silu sugescie internet, môžeme pochopiť, prečo vzniká takzvaný Mandelov efekt.
Príklady Mandelovho efektu
Medzi ďalšie známe prípady Mandelovho efektu patria:
- Keď bola Matka Tereza z Kalkaty v roku 2016 kanonizovaná katolíckou cirkvou, mnohí povedali, že si pamätajú, ako už bola kanonizovaná v roku 1990.
- Vo filme Biely dom je tu slávna scéna medzi klaviristom „Sam“ (Dooley Wilson) a Ilsou Lund (Ingrid Bergman), ktorej najznámejšia línia sa často uvádza ako Zahraj to znova, Sam alebo "Zahraj to znova, Sam." Ale táto veta nie je vo filme nikdy vyslovená.
- Mnohí si pamätajú charakter ikonický zo stolovej hry Monopoly sa oblieka ako buržoázia 19. storočia, vrátane monokla; pravdou ale je, že v žiadnom zo svojich vystúpení neprezentuje tento typ jednookých šošoviek.
- Vo filme Impérium vracia úder ságy Hviezdne vojny, každý si pamätá slávnu frázu antagonistu Dartha Vadera: „Luke som tvoj otec“. Avšak v spomínanej vrcholnej scéne zlý sithský lord nikdy nevysloví meno svojho syna.
- Bežne sa pripisuje Donovi Quijotovi, slávnemu Cervantesovmu románu, citátu „Štekajú, Sancho, signalizujú, že jazdíme“ alebo nejakému podobnému variantu. Ale pravdou je, že táto fráza sa nikdy neobjaví v žiadnom z dvoch zväzkov Dona Quijota.