Vysvetlíme, aké sú charakteristiky hry vzhľadom na jej štruktúru, formu a obsah.
čo je hra?
Činohra, dráma resp hrať je literárne dielo zapísané v divadelný žáner, jeden z najstarších v ľudskosťkde si podávajú ruky literatúre a múzických umení.
Hra je inscenácia príbehu alebo sledu situácií tak, aby ich verejnosť ocenila a dala sa pohnúť esteticky aj emocionálne. Je to teda a umelecké dielo kolektívne.
Diela z divadlo sa môžu navzájom veľmi líšiť a zapíšte sa tradíciíškoly a veľmi rôznorodé tendencie, keďže sa vyvíjali spolu s rôznymi spoločnosti od pradávna.
Prvé hry vznikli v r Staroveké Grécko, ovocie istého rituály náboženské, ktoré časom nadobudli scénickú zložitosť. Tak vznikol zvyk znovu vytvoriť na verejnom námestí veľkého mýtov a jeho príbehy náboženstvo a jeho históriu v dielach napísaných jeho veľkými dramatikmi.
pozdĺž histórie, divadelné diela zohrávali ústrednú úlohu nielen v umeleckom skúmaní a vyjadrovaní, ale aj v diskusia o súčasných spoločenských a politických predstavách. Napríklad v 20. storočí počas umeleckej explózie tzv predvojmi, divadlo a politika často sa stretávali, aby vzdelávali masy alebo ich vystavovali fiktívnym situáciám vedúcim k vzniku a diskusii o určitých myšlienkach.
Nižšie podrobne preskúmame každú zo všeobecných charakteristík divadelného diela.
Charakteristika divadelnej hry
1. Spojte scénické a literárne
Hra je javiskovým predstavením, keďže sa odohráva na javisku, prostredníctvom hercov a iných vizuálnych prvkov, no zároveň sa predstavenie riadi scenárom, teda text divadlo, ktoré je samo o sebe formou literatúry.
Týmto spôsobom, keď vidíme hru, „vidíme“ text, teda javiskovú verziu (navrhnutú režisérom hry), založenú na literárny text (napísala dramaturgička).
Napríklad hru Williama Shakespeara Hamlet Bola napísaná v Anglicku v roku 1603, no na divadelných doskách sa hrá dodnes. Je to možné, pretože pôvodný text interpretuje súčasný režisér, ktorý rozhoduje o tom, ako sa bude inscenovať: ktoré časti textu sa použijú a ktoré nie, aké bude prostredie, ako postavy, atď.
2. Poslucháčom niečo navrhuje
Verejnosť, ktorá sa zúčastňuje divadelnej hry, to vo všeobecnosti robí preto, že sa chce pobaviť, ako niekto, kto ide na divadelnú hru kino. Divadelné kúsky však vo všeobecnosti nie sú určené len ako koníček (čo by nebolo na škodu), ale ako podujatie, ktoré divákom ponúka posolstvo či zamyslenie.
Nezáleží na tom, či je hra a komédia, a tragédia alebo nejaký iný žáner; Či už trpí, smeje sa alebo robí oboje, hra sa snaží pohnúť divákmi a prinútiť ich, aby prežili situácie, ktoré sa pred nimi odohrávajú, naživo a priamo, bez sprostredkovania. rozprávač príbehov.
Pozýva tak divákov, aby prevzali zodpovednosť za skúsenosti postáv a prežili svoje vlastné: keď vidíme Oféliu trpieť Hamletovým nedostatkom lásky, trpíme spolu s ňou a znovu prežívame ten pocit, ktorý sme určite sami zažili.
Podobne, keď vidíme, ako Antigona trpí za osud tela svojho mŕtveho brata, trpíme spolu s ňou a pýtame sa, či by zákony spoločnosti mali byť vždy také pevné ako tie, ktoré obhajoval Kreón, vtedajší kráľ Téb. Toto posolstvo v nás zostane aj po skončení práce a umožní nám zamyslieť sa nad naším skutočným a bezprostredným okolím.
3. Všetko sa deje v prítomnosti
Divadelný dej sa vždy odohráva bezprostredne a pred očami divákov, hoci niektoré presné akcie sa môžu odohrávať v zákulisí, teda skryté v zákulisí. V prípadoch, keď verejnosť nemôže byť svedkom toho, čo sa stalo, je normálne, že sa na to postavy odvolávajú bez toho, aby oslovili publikum, aby diváci pochopili, že sa niečo stalo mimo javiska.
V divadle však nie je žiadny rozprávač, ako v romány a príbehov, aby verejnosť vedela len to, čo sa deje na javisku a čo komentujú samotné postavy dialógy a monológy (interiérové monológy).
4. Vytvorte svet
To isté dielo môže byť inscenované radikálne odlišnými spôsobmi, ak si to želáte, a to do značnej miery závisí od navrhovaného scenára, teda spôsobu, akým bude reprezentovaná fiktívna realita obsiahnutá v scenári. V týchto scenároch interagujú rôzne prvky, ako napríklad:
Herci, ktorí postavám prepožičiavajú svoje telá, aby si žili svoj vlastný život, používajúc oblečenie (kostýmy), kostýmy, masky, make-up či iné telesné prvky.
Rekvizity, teda predmety, ktoré pomáhajú hercom v príbehu, ako sú meče, taniere, poháre, stoly, stoličky atď. Tieto mobilné prvky sa podľa potreby objavujú a miznú zo scény a v niektorých prípadoch ani nie sú prítomné, ale sú vyčarované samotnými hercami a ponechané na fantázii divákov.
Prostredie, teda dekoratívne prvky, ktoré nám hovoria, kde sa akcia odohráva a ktoré sa často menia, ak postavy zmenia svoje miesto v príbehu. Napríklad pri montáži Hamleta môžete reprodukovať kamenné múry hradu a červené koberce kráľovskej rodiny, alebo môžete všetko nechať na fantázii divákov. Tieto dekorácie môžu byť rôznych typov:
- Permanentné, keď sú na javisku počas celej doby predstavenia diela, keďže nedochádza k významným zmenám v umiestnení.
- Súbežne, keď ide o niekoľko rôznych stálych kulís (napríklad niekoľko lokalít: záhrada, palác a dedinská ulica), medzi ktorými sa herci pohybujú, keď si to práca vyžaduje.
- Premenlivý, keď sa kulisy menia podľa jednotlivých scén hry, prestavujú sa v tme alebo za oponou skôr, ako sa objavia herci.
Špeciálne efekty, či už svetlá premietané na javisko, hudba alebo zvukové efekty (hromy, dážď, spev vtákov atď.), ktoré zaznejú v určitom momente diela a slúžia na dodanie dramatickosti a expresivity zobrazovanému. Tieto prvky môžu mať aj symbolický význam.
O tom, ako tieto prvky vytvoria scénický návrh, rozhoduje režisér hry. Je tiež možné, že dramaturg v texte hry špecifikuje, ako sa majú niektoré z nich použiť.
5. Má určitú štruktúru a trvanie
Štruktúru hry, teda časti, ktoré ju tvoria, vždy určuje divadelný scenár, ale to neznamená, že režisér nemôže robiť vlastné návrhy a meniť štruktúru. V každom prípade každé divadelné dielo pozostáva z:
- Akty, to znamená veľké naratívne rozdelenia poznačené pádom a zdvihnutím opony (ak existuje) alebo nejakou podobnou umelosťou, pretože často znamenajú zmenu scenérie, plynutie času alebo nejaký iný dôležitý aspekt v rámci divadelného príbehu, ktorý si vyžaduje prestavby javiska. Hra môže pozostávať z jedného dejstva alebo z viacerých.
- Scény, teda malé naratívne predely v rámci konkrétneho aktu, ktorých začiatok a koniec závisí od vstupu a výstupu postáv na javisko. Akt môže mať toľko scén, koľko chcete.
Pokiaľ ide o trvanie diela, spočiatku sa predpokladalo, že trvajú niekoľko hodín, ak nie celé večery. Dnes sú oveľa kratšie, v rozsahu od jednej do troch hodín, niekedy s medzihrami alebo prestávkami medzi nimi.
6. „Štvrtá stena“
Jeden zo základných princípov divadla súvisí s takzvanou „štvrtou stenou“, ktorá je neviditeľná a cez ktorú sledujeme dielo. Každý scenár predpokladá situáciu a reprezentované miesto, z ktorého vidíme podlahu, strop a strany (kam herci vchádzajú a odchádzajú), ale postavy nás naopak nevidia.
Preto sa často pozerajú naším smerom, aby pozorovali krajinu, prípadne sa rozprávali sami so sebou, keďže tá „neviditeľná stena“ alebo „štvrtá stena“ ukrýva divákov. Niečo podobné sa deje v kine, kde sa postavy len zriedka pozerajú smerom ku kamere, ktorá ich natáča.
V niektorých dielach však môže byť štvrtá stena „prelomená“, vďaka čomu postavy oslovujú divákov, hovoria im veci alebo ich tak či onak začleňujú na javisko. To je bežné najmä v pouličnom divadle alebo tam, kde je publikum na javisku.