• Čo je to dramatický žáner?
• Charakteristika dramatického žánru
• Dramatické podžánre
• Prvky dramatického žánru
• Štruktúra dramatického diela

Vysvetľujeme, čo je to dramatický žáner, jeho prvky, podžánre a charakteristiky. Tiež, aká je štruktúra dramatického diela.

V dramatickom žánri sú texty určené na inscenáciu.

Čo je to dramatický žáner?

In umenie Y literatúre, keď hovoríme o dramatickom žánri, máme na mysli divadelný žáner, tzv dráma (z gréčtiny dráma, "Akcia" alebo "výkon"). Ide o žáner, pre ktorý je charakteristické zobrazovanie situácií prostredníctvom dialóg a akcie postavy, buď v text napísané (divadelný „scenár“) alebo v javiskovom predstavení (divadelné „inscenovanie“).

Avšak na rozdiel od iných literárne žánre a naratívne, udalosti dramatického žánru sa odohrávajú v nepretržitej prítomnosti, pred očami diváka a bez sprostredkovania rozprávač príbehov akéhokoľvek druhu.

Aj keď je bežné považovať pojmy dráma a divadlo za synonymá, mnohí odborníci poukazujú na určité rozdiely:

• dráma: Vzťahuje sa konkrétne na písomnú časť tohto umenia, teda na literárny žáner, preto je výsledkom dramatika.
• Divadlo: Zahŕňa hranú časť, teda a predvádzacie umenie V sebe samej. Inými slovami, je to práca divadelného režiséra.

Oba aspekty sú však spojené a pri uvažovaní o tomto type umeleckého stvárnenia sú neoddeliteľné.

Dramatický žáner mal svoj pôvod v r grécky starovek, konkrétne v kulte Dionýza, boha vína a radosti, ktorého oslavy pozostávali zo spievania chválospevov a neskôr zo stvárnenia mytologických scén.

Divadlo sa stalo základnou súčasťou vzdelanie Grécka občianka a jej veľkí autori hier ako Thespis (okolo 550 – 500 pred Kr.), Aischylos (okolo 526 – 455 pred Kr.), Sofokles (496 – 406 pred Kr.) a Euripides (cca 484 – 406 pred Kr.) boli inšpirovaní postavami a anekdotami ich náboženskej tradície vybudovať rozsiahle a hlboké dielo, ktoré do značnej miery stále prežíva.

Neskôr sa dráma zdedila do Ríma, ktorého veľkými kultistami tohto žánru boli Plautus (254 – 184 pred Kr.), Terence (185 – 159 pred Kr.) a Seneca (4 pred Kr. – 65 po Kr.). Po dôležitej prestávke počas r stredoveký Christian, divadelná tradícia sa opäť ujala v r Európe v priebehu 11. a 12. storočia, kedy sa komédia písaný v latinčine a inscenácia úryvkov z kresťanského evanjelia.

Prvý hrať Úplne v španielčine bolo napísané „Auto de los Reyes Magos“, anonymné dielo napísané v 13. storočí, z ktorého sa zachovalo približne 147 veršov.

Charakteristika dramatického žánru

Pre dramatický žáner sú charakteristické:

• Starovekí Gréci nazývali akúkoľvek formu herectva „dráma“ bez ohľadu na jej obsah. Jeho súčasný ekvivalent by bol „divadlo“. Nemali by sme si zamieňať toto použitie termínu s tým, čo dnes chápeme pod pojmom „dramatický“, teda spojený s tragédiou a emocionálnym utrpením.
• Hoci má a literárny text základný, je určený predovšetkým na inscenáciu, teda na hranie na javisku. Z tohto dôvodu má dramaturgický text náznaky a znaky, ktorými sa riadi reprezentácia, hoci to druhé ponecháva na interpretáciu režiséra hry.
• Predstavuje súbor akcií, ktoré sú súčasťou príbehu, ale na rozdiel od príbehu rozprávanie robí to v bezprostrednej prítomnosti, teda robí veci pred očami diváka a väčšinou mu chýbajú všelijakí rozprávači.
• Dramatický žáner spája literárne umenie a scénické umenie a je považovaný za jeden z najsilnejších umeleckých žánrov v západnej tradícii.

Dramatické podžánre

Komédia sa môže uchýliť k výsmechu alebo zveličovaniu.

Počas celého obdobia histórie, mnoho spôsobov klasifikácie a členenia dramatického žánru, niektoré typické pre dobu jeho vzniku, ako napríklad tie, ktoré navrhol Aristoteles (384 – 322 pred Kr. Poetikaa ďalšie oveľa neskôr, ktoré ukazujú vývoj divadla v priebehu storočí.

V súčasnosti sa predpokladá, že existuje sedem hlavných dramatických žánrov, ktoré sa rozlišujú medzi realistickými (spojenými s pravdepodobným) a nerealistickými (ktoré vychádzajú z reality), a sú to:

• The tragédia. Realistický žáner s veľkou tradíciou na Západe, ktorý sa venuje rozprávaniu o páde slávnych postáv, aby pohltil verejnosť ich utrpením. Jasným príkladom toho sú klasické grécke tragédie, ako napr Kráľ Oidipus Sofokla.
• The komédia. Realistický žáner, protipól tragédie, keďže sa zaoberá vulgárnymi, obyčajnými a obyčajnými postavami, reprezentovanými zosmiešňovaním či zveličovaním ich čŕt, dojímaním divákov k smiechu či súcitu. K tomu dochádza z identifikácie s postavou, ktorá v mnohých prípadoch môže poukazovať na moralistické pozadie, keďže sa snaží opustiť nejaký druh učenia. Dokonalým príkladom komédie sú kúsky Francúza Moliéra (1622-1673), ako napr. Hľuzovka alebo Lakomec.
• Mier. Realistický žáner, charakteristický vystavovaním obyčajných postáv zložitým situáciám a extrémnym zážitkom, ktoré však nemusia nevyhnutne spôsobiť premenu na vnútornom fóre postavy. Príkladom toho je Domček pre bábiky od Škandinávca Henrika Ibsena (1828-1906).
• The tragikomédia. Realistický žáner, archetypálnych či dokonca stereotypných protagonistov, ktorí počas celého diela sledujú nejaký ideál: úspech, lásku atď. Ako už názov napovedá, spája tragické a komické prvky v komplexnej anekdote, ktorá otvára aj sarkazmus a paródiu. Príkladom toho je Tragikomédia Calisto a Melibea od Fernanda de Rojasa (asi 1470-1541).
• Melodráma. Nerealistický žáner, ktorý rozpráva zložité anekdoty s postavami obdarenými prehnanými emocionálnymi reakciami, ktoré v sprievode hudby a iných divadelných „efektov“ hľadajú u diváka povrchnú emocionálnu odozvu. Od 17. storočia existuje najmä ako žáner opery, neskôr v rozhlase, filme a televízii. Dobrým príkladom toho je Pagliacci od Ruggera Leoncavalla (1857-1919) resp Madame motýľ od Giacoma Pucciniho (1858-1924).
• Didaktická práca. Nerealistický žáner, prezentovaný verejnosti formou reflexie resp sylogizmus, a že pochoduje v snahe o a vyučovanie alebo a učenie, cez jednoduché postavy a zložitú anekdotu. Dokonalým príkladom toho je Kaukazský kriedový kruh od Nemca Bertolta Brechta (1898-1956).
• Fraška. Nerealistický žáner, ktorý využíva prvky akéhokoľvek iného z dramatických žánrov, aby priviedol svoje postavy ku kresleným či symbolickým situáciám, často fungujúcim ako paródia. Z istého uhla pohľadu nejde o rod ako taký, ale o postup privlastňovania si iných. Príkladom podvodu je Čakanie na Godota od Samuela Becketta (1906-1989).

Okrem týchto siedmich existuje premenlivý počet menších subžánrov, považovaných za prechodné alebo špecifické trendy v histórii žánru, ako napríklad absurdné divadlo, divadlo krutosti, existencialistické divadlo atď.

Prvky dramatického žánru

Fiktívne miesto môže byť reprezentované scénickými alebo imaginárnymi prvkami.

Dramatický žáner pozostáva z rôznych prvkov, a to tak pre jeho písanie, ako aj pre jeho javiskové znázornenie:

• Akcia. Súbor akcií a výmen, ktoré sa odohrávajú na javisku počas predstavenia hry a nie všetky sú nevyhnutne zahrnuté v písaným texte. Vo všeobecnosti akcia tvorí dej hry, teda príbeh, ktorý sa nám odohráva pred očami.
• Priestorovosť. Fiktívne javisko alebo miesto, kde sa hra odohráva, reprezentované prostredníctvom skutočných scénických prvkov (kulisy, nástroje a pod.) alebo imaginárnych (takých, ktoré sa „objavia“ prostredníctvom predstavenia).
• Dočasnosť. V práci sú dve veľmi odlišné formy počasie, ktoré sú časom diela, to znamená časom, na ktorý sa vzťahuje priebeh akcie, a ktoré môžu byť minúty, týždne, mesiace alebo roky v závislosti od rozprávanej anekdoty; a čas predstavenia, čo je skutočný čas potrebný na vyrozprávanie anekdoty, teda trvanie predstavenia, zvyčajne medzi jednou a tromi hodinami.
• The postavy. Každý herec na javisku stelesňuje postavu z anekdoty podľa toho, čo sa predpokladá v scenári. Postavy môžu byť protagonistami alebo sekundárnymi postavami a môžu byť prezentované verejnosti v sprievode kostýmov alebo nie. V gréckej antike herci používali masky, z ktorých bolo jasné, akú postavu stelesňujú.
• The konflikt. V každom dramatickom diele je konflikt, ktorý je zdrojom napätia v príbehu, čiže vyvoláva napätie a túžbu pokračovať v uvažovaní o hre (alebo v jej čítaní). Tento konflikt vzniká zo želaní hlavného hrdinu a jeho stretnutia s realitou ostatných postáv, teda keď sa v zápletke proti sebe postavia dva alebo viac svetonázorov.

Štruktúra dramatického diela

Dramatické diela sa môžu líšiť štruktúru, ale vo všeobecnosti sú štruktúrované:

• Akty: Sú to veľké celky, v ktorých je dielo segmentované, oddelené od seba prestávkou (prestávkou) reprezentovanou spúšťaním opony, tmavým alebo podobným mechanizmom.
• Scény: Sú to jednotky, na ktoré je rozdelené každé dejstvo a ktoré zodpovedajú prítomnosti určitých postáv alebo prvkov na javisku, čiže sú určené vstupom alebo výstupom hercov na javisko.

Hra môže mať 2, 3, 5 alebo až 7 alebo viac aktov, každé s rôznym počtom scén.

Na druhej strane v naratívnom vyjadrení je divadelné dielo rozdelené podľa klasickej aristotelovskej vízie na tri jasne diferencované segmenty: začiatok, vývoj a koniec.

• Na začiatku to zodpovedá predstaveniu postáv a konfliktu, spravidla z opačných pozícií, ktoré sú ponúkané verejnosti.
• Vývoj zodpovedá komplikácii o zápletka, privádza postavy do rozhodujúcej konfrontácie alebo do krajnej situácie, v ktorej dej dosahuje maximum napätia.
• Rozuzlenie zodpovedá vyriešeniu konfliktu a predstaveniu nového poriadku vecí, ktorý rieši napätie a zabezpečuje koniec diela.