Vysvetlíme, čo je gramatika, jej časti, úrovne analýzy a aké typy existujú. Tiež vzťah medzi gramatikou a pravopisom.
čo je gramatika?
Gramatika je nastaviť pravidiel Jazyk ktoré regulujú používanie daného jazyka, ako aj skladbu a syntaktickú organizáciu modlitby. Hovorí sa tomu aj gramatika veda ktorý je venovaný všeobecnému štúdiu týchto prvkov. Termín pochádza z gréčtiny gramatika alebo „umenie písmen“.
Vo všeobecnosti sa pojem gramatika vzťahuje len na syntaktické a morfologické aspekty jazyka, ale je bežné, že zahŕňa aj lexikálne, sémantické a dokonca aj foneticko-fonologické prvky. Každý jazyk má svoju vlastnú gramatiku, ktorá je vybavená a logika vlastný, teda ich spôsob organizácie jazykové znaky a teda organizovať realitu.
Gramatika ako študijný odbor sa zaoberala filozofmi klasickej antiky, akými boli Sokrates a Aristoteles, hoci prvé pojednanie o gréckej gramatike ako takej bolo dielom Cratesa de Malosa v druhom storočí pred Kristom. C.
Potom počas stredoveký, prevládajúcim modelom gramatického štúdia bol model z Ars gramatika od Elia Donata, zo 4. storočia. V roku 1492 bol nahradený prvým kastílska gramatika, dielo Antonia Nebrija, keď latinčina ustúpila jazykom jeho potomkov, akými sú okrem iného španielčina, francúzština, taliančina, katalánčina, galícijčina a portugalčina.
Gramatika a pravopis
Pri zmienke o gramatike a pravopise nehovoríme o tom istom, hoci sa často vyučujú spolu, najmä v škole. Ale ak gramatikou rozumieme formálnej logike každého jazyka, pravopis je správny spôsob, ako písať slová a sprevádzať ich interpunkčnými znamienkami, teda normatívnou súčasťou jazyka.
Dobrá znalosť gramatiky vám umožňuje zvládnuť pravidlá jazyka a vedieť sa vyjadrovať plynulejšie, krásnejšie alebo komplexnejšie. Na druhej strane nám pravopis umožňuje primerane zachytiť povedané myslel si napísané. Iba manipulácia s týmito dvoma vecami však umožňuje úplne správne vyjadrenie, bez pravopisných a gramatických chýb.
Druhy gramatiky
Hlavné prístupy k štúdiu gramatiky sú nasledovné:
- Normatívna alebo normatívna gramatika. Ako naznačuje jeho názov, vychádza z ideálu a zmyslu pre to, čo je v jazyku správne, navrhnúť svojim hovorcom vhodný alebo odporúčaný spôsob formulovania a usporiadania viet.
- Opisná gramatika. Na rozdiel od predchádzajúceho neposudzuje ako „správny“ alebo „nesprávny“ spôsob, akým rôzni hovoriaci používajú jazyk, ale skôr sa snaží pochopiť, aké je skutočné používanie jazykových noriem v rámci komunity alebo určité komunity.
- Tradičná gramatika. Ide o historický súbor dokumentov a predstáv o tom, čo je gramatika, zdedených od predchádzajúcich civilizácií.
- Funkčná gramatika. Snaží sa byť všeobecnou gramatikou prirodzeného jazyka, to znamená súborom základných pravidiel platných pre rôzne jazyky vybavené rôznymi gramatikami.
- Formálne gramatiky. Ide o názvy abstraktných gramatík, ktoré môžu svoju logiku aplikovať na neverbálne jazyky, ako napr programovacie jazyky IT.
Časti gramatiky
Gramatika pozostáva zo štyroch jasne odlíšených odvetví alebo častí, ktoré slúžia rôznym aspektom jazyka. Toto sú:
- Fonetika. Ten, ktorý sa zaoberá usporiadaním zvukov tvoriacich slová, ako aj ich zmenami v realizácii v závislosti od ich konkrétnej polohy alebo gramatického kontextu.
- Morfológia. Ten, ktorý sa zaoberá spôsobom výstavby slov, teda spôsobom, akým spájame ich korene alebo hlavné fragmenty, obdarené lexikálnym významom, s inými fragmentmi, ktoré modulujú, menia alebo určujú konečný význam povedaného.
- Syntax. Ten, ktorý sa zaoberá vnútornou organizáciou vety podľa sekvenčnej logiky stanovenej v gramatických zákonoch a v logike jazyka.
- Sémantika. Ten, ktorý sa zaoberá významom slov a ich úlohou v rámci súboru dynamika a vzory, ktoré tvoria jazyk.
Úrovne gramatiky
Tak ako existujú odvetvia alebo časti gramatiky, určujú úrovne gramatického rozboru, to znamená, ktorému z týchto odvetví venujeme pozornosť pri pozorovaní alebo štúdiu jazyka. Napríklad:
- Syntakticko-morfologická rovina. Z kombinácie morfológie a syntax rodí sa morfosyntax, čo je prístup k verbálnemu jazyku z formálno-funkčného hľadiska, teda spôsobom, akým sú slová konštruované a organizované tak, aby tvorili hovorený reťazec obdarený logickým významom.
- Lexikálno-sémantická rovina. Na tejto úrovni nám záleží len na význame a jeho korelácii so slovami, alebo čo je to isté, akým spôsobom môže slovo odkazovať na rôzne zmysly alebo naopak.
- Foneticko-fonologická rovina. Pokiaľ ide o jeho časť, na tejto úrovni sa budeme zaoberať zvuky ktoré tvoria jazyk, teda zvuky a znaky, ktoré používame na ich vyjadrenie.
- Pragmatická úroveň. Na tejto úrovni sa zaoberáme jazykom v jeho komunikačnom kontexte, pričom berieme do úvahy prvky a použitia, ktoré nie sú kanonické, to znamená, že sa s nimi neuvažuje v gramatických „normách“ jazyka, ale ktoré slúžia ako podpora pri vyjadrovaní ich obsahu. .