• Aké sú silné a slabé samohlásky?
• Dvojhlásky a pauzy

Vysvetľujeme, čo sú silné a slabé samohlásky, ako sa líšia a ako môžu vytvárať dvojhlásky alebo hiáty.

Samohlásky sú silné alebo slabé podľa otvárania úst pri ich vyslovovaní.

Aké sú silné a slabé samohlásky?

Podľa fonetika Zo španielčiny sa samohlásky rozlišujú do dvoch rôznych kategórií v závislosti od stupňa otvorenia ústnej dutiny pri ich vyslovovaní: na jednej strane silné samohlásky a na druhej strane slabé samohlásky.

Tieto kategórie sa zhodujú s klasifikáciou používanou v medzinárodnej fonetike: otvorené alebo nízke samohlásky a uzavreté alebo vysoké samohlásky podľa kritéria, ktoré reaguje na otvorenie úst a polohu jazyka v momente ich vyslovovania.

• Silné samohlásky sú teda tie, ktoré vyžadujú väčšiu mieru otvorenosti úst pri ich vyslovovaní a ktoré fungujú ako jadro slabiky, v ktorej sa nachádzajú. Hovoríme o samohláskach „a“, „e“ a „o“.
• Naopak, slabé samohlásky vyžadujú na vyslovenie podstatne menšie otvorenie úst a zvyčajne tvoria dvojhlásky za určitých podmienok polohy a tóniny. Hovoríme o samohláskach „i“ a „u“ (a tiež z fonetického hľadiska na „ü“ a spoluhlásku „y“, keď je ich zvuk samohláska, ako v slove Kráľ).

Toto fonetické rozlíšenie je dôležité v španielskom jazyku, pretože bude závisieť od možnosti, ako uvidíme nižšie, mať dvojhlásky a prestávka v rámci jedného slova.

Dvojhlásky a pauzy

Rozlišovanie medzi slabými a silnými samohláskami má v španielčine zmysel, pokiaľ ide o pochopenie ich akustických spojení (dvojhlásky) alebo ich slabičných oddelení (hiátusy).

Aby existovala dvojhláska, teda aby sa dve španielske samohlásky vyslovovali nepretržite a tvorili neoddeliteľnú súčasť tej istej slabiky, musia byť tieto samohlásky nevyhnutne:

• Slabá samohláska a silná samohláska v akomkoľvek poradí, ako v prípadoch „nebo“, „žaloba“, „rýchly“ alebo „poskok“.
• Dve neprízvučné slabé samohlásky, aj keď sú rovnaké, ako v prípadoch „šiita“, „mesto“ alebo „starostlivosť“.

Naopak, prestávky alebo zlomy dvojhlások sa vyskytujú, keď sú dve susediace samohlásky:

• Dve silné samohlásky, aj keď sú rovnaké, ako v prípadoch „pád“, „čítaj“, „verný“ alebo „faul“.
• Silná samohláska a slabá samohláska, ale druhá s prízvukom, ako v prípadoch „moje“, „smeje sa“, „dieťa“, „rakva“, „zhromaždí sa“ alebo „osteň“.