Vysvetľujeme, čo je satira, jej pôvod, charakteristika a príklady veľkých satirických autorov. Tiež, čo je politická satira.
čo je satira?
Satira je a literárny žáner a zároveň expresívnym prostriedkom, ktorým autor vyjadruje svoje rozhorčenie alebo odpor voči niečomu, humornými postupmi, teda výsmechom, irónia alebo karikovanie. Satira neašpiruje na humor ako taký, ani na čistú zábavu, ale na vyjadrenie autorovho nesúhlasu, či už zahaleného, alebo otvorene, spravidla na moralizovanie alebo kritické účely.
Počiatky satiry siahajú do grécky starovek, najmä k poézia Iambica zo Semónidesa z Amorga (7. – 6. storočie pred Kristom) a Archilocha z Parosu (712 – 664 pred Kristom) a diela dramatikov ako Aristofanes (444 – 385 pred Kristom), ktorých odkaz zdedil od rímskych humoristov ako Gaius Lucilio ( 148-102 pred Kristom) a Luciano de Samósata (125-181).
V skutočnosti bola v starovekom Ríme tak široko pestovaná, že ju Marcus Fabius Quintilian (okolo 35 – 95) pokrstil na „úplne rímsky rod“ (“saturuje quidem tota nostra est”).
Vtedy mohla mať satira rôzne podoby, ako napr dialógy, piesne, epigramy atď., oboje v verš ako v próza, alebo striedanie oboch registrov. Nešlo by však výlučne o literatúre: ilustrácie, kino a dokonca hudba využívajú to veľmi často.
Charakteristika satiry
Vo všeobecnosti sa satira vyznačuje nasledujúcimi vlastnosťami:
- Ide o formu reprezentácie skutočných odkazov, myšlienok, ľudí alebo aj iných umeleckých či filozofických diel.
- Má zosmiešňujúci, zosmiešňujúci alebo kritický zámer, ktorý je vyjadrený paródiou, porovnanie rozdielnych odkazov, zveličovania a/alebo dvojvýznamov.
- Vyjadruje sa v obrovskej rozmanitosti tém, tónov a metód, ale vo všeobecnosti majú vždy kritický alebo moralizujúci účel, teda pedagogický alebo odsudzujúci.
Príklady satirických autorov
V celom histórie Autorov satirickej tvorby boli stovky, najmä preto, že im tento žáner umožnil navzájom sa posmievať a doslova urovnávať svoje nepriateľstvá. Existovali však veľkí rímski satirickí autori, ktorí sa zvyčajne považujú za formálnych tvorcov žánru, ako napríklad:
- Gaius Lucilio (147-102 pred n. l.), ktorého dielo sa postupom času stratilo, no často sa naň odvolávajú iní rímski satirickí básnici.
- Marco Terencio Varrón (116-27 pred Kr.), autor menippeovských satir, v ktorých sa miešali verše a prózy.
- Quinto Horacio Flaco (65 – 8 pred Kr.), ktorého satirické dielo pozostávalo najmä z kázní a dialógov, v ktorých boli vety a kritiky uvádzané menej jedovatým spôsobom.
- Lucius Anneo Seneca (4 pred Kr. - 65 n. l.) nazval Senecu mladšieho, aby ho odlíšil od svojho otca, ktorého próza oplýva v r. filozofia morálne a satirické odkazy.
Ďalší veľkí a uznávaní kultisti satiry boli z r Stredovek odteraz Španieli nielen svojimi textami a poéziou, ale najmä svojimi hrá z Zlatý vek a jeho prvý romány moderné. Niektoré dôležité mená v tejto tradícii boli:
- Juan Ruiz, Arcipreste de Hita (asi 1283-1350), ktorého dielo je považované za najvýznamnejšie Stredoveká literatúra Španielčina, bola prvá, ktorá správne použila satiru na kritiku vplyvu peniaze to už začínalo rozrušovať feudálnej spoločnosti času.
- Alfonso Martínez de Toledo, veľkňaz z Talavery (1398 – okolo 1468), predrenesančný autor, ktorého maximálnym dielom je satira svetskej lásky a žiadostivosť, Corbachoz roku 1438.
- Miguel de Cervantes (1547-1616), najväčší autor španielskej tradície, sa preslávil práve satirou rytierskych románov: Geniálny gentleman Don Quijote z La Mancha z roku 1605. Nebol to však jeho jediný satirický text: známy je aj on Kolokvium psov z roku 1613 a Výlet na Parnas z roku 1614.
- Lope de Vega (1562-1635), jeden z veľkých predstaviteľov tzv dramaturgia Španielčina zlatého veku bola bohatá na satiry proti Luisovi de Góngora, jeho rivalovi, ako aj proti tradícii Culteranismo.
- Ramón de Valle-Inclán (1866-1936), básnik modernista a zakladateľ románového štýlu nazývaného „absurdita“, charakterizovaného grotesknou deformáciou realita a zvýrazniť jeho komické a vulgárne črty, útočiť na všetko, čo sa považovalo za zasvätené alebo správne.
Politická satira
Jednou z obľúbených scén vzhľadu satiry je scéna politika. Čiastočne je to preto, že zosmiešňovanie mocných umožňuje ľuďom vyjadriť svoj nesúhlas a nasmerovať svoju nespokojnosť pokojným a demokratickým spôsobom, ale aj preto, že predstavuje prejav arogancie, symbolického násilia voči ľuďom, ktorí sú obyčajne nedotknuteľní.
Politická satira tak zostupuje od mocných na úroveň prostého ľudu a občas rozdúchava už zapálený oheň podvracania a revolúcia, čo odráža sentiment más. Všetka politická satira sa riadi ideológiou alebo preferenciami karikaturistu alebo spisovateľa, takže neexistuje žiadna „nestranná“, „apolitická“ alebo „neutrálna“ satira. Zároveň sa politická satira dá písať, kresliť, nakrúcať atď.
Dobrým príkladom toho je film Veľký diktátor Charlesa Chaplina (1889-1977), vydaného v roku 1940, v ktorom si komik robí srandu z Adolfa Hitlera a fašizmu Európsky.