Vysvetľujeme, čo je márnosť podľa filozofie, náboženstva a prečo je to hriech. Tiež jeho vzťah k pýche a arogancii.
čo je márnosť?
Keď hovoríme o márnivosti, máme na mysli jednu z foriem pýchy alebo arogancie, teda prílišnú vieru, ktorú má jednotlivec v seba, schopnosti alebo najmä jeho fyzický vzhľad alebo príťažlivosť, ktorou pôsobí na iných.
Podľa Kráľovskej španielskej akadémie ide o a synonymný od arogancia, domnienka (byť namyslený) a domýšľavosť (byť namyslený), zároveň ako „kvalita márnej“ alebo „márnej reprezentácie, ilúzie alebo fikcie fantázie“. Tieto posledné dva zmysly užšie súvisia s pôvodom slova márnosť, ktoré siaha až k latinskému hlasu vanitas ("Podvod", "klamlivé zdanie") odvodené od vanus („Duté“, „prázdne“ alebo „márne“).
Márnivosť teda v zásade súvisí s hodnotením vzhľadu, povrchnosti a pominuteľnosti, teda vecí, ktoré sú podľa západnej filozofickej tradície najmenej dôležité.
Už v staroveku bol varovaný pred nebezpečenstvom tejto tendencie: mladý Narcis, v Grécka mytológiaNebol schopný nikoho milovať, pretože bol posadnutý vlastným obrazom. Po tom, čo s úžasom hľadel na odraz vody, sa k sebe naklonil tak ďaleko, že stratil rovnováhu a zomrel utopením.
Podobne grécky filozof Aristoteles (385 - 323 pred n. l.) opísal márnomyseľných ako bláznov a ignorantov, ktorí sa „zdobia šatami, šatami a podobne a želajú si, aby sa o ich šťastí dozvedeli všetci, a hovorí o nej, že verí, že bude ctený “v nej Nicomachovská etika.
Kresťanské náboženstvo to považuje za hriech, odvodený od pýchy (pýcha je hlavným hriechom alebo hlavným hriechom), podobne ako arogancia. V skutočnosti sa v mnohých biblických a teologických prekladoch namiesto arogancie používa márnosť, hoci v tomto zmysle sú prakticky rovnaké.
Pre kresťanov to bol jeden z najhorších možných hriechov. Kresťanský askéta a mysliteľ Evagrio Ponticus (345-399 n.l.) ju zaradil do svojho zoznamu „ôsmich pokušení“, ktoré viedli k ľudská bytosť do pekla s tým, že „márnosť pokazila všetko, čoho sa dotkla“.
Z tohto zoznamu bol neskôr pápežom Gregorom Veľkým (asi 540-604) zredukovaný na sedem a premenovaný na „hlavné hriechy“ alebo „smrteľné hriechy“. Podľa toho druhého je „márnosť počiatkom všetkých hriechov“.
Ješitnosť, pýcha a arogancia
Tieto tri pojmy možno vo všeobecnom zmysle použiť ako synonymá: všetky súvisia s prílišným ocenením vlastnej osoby, s myšlienkou, že niekto stojí nad ostatnými alebo že má väčšiu hodnotu ako ostatní. Táto myšlienka je v rozpore s takmer všetkými filozofickými a náboženskými tradíciami ľudskosť, takže sa na ňu mračí prakticky vo všetkých kultúr.
Ale medzi nimi sú nuansy, ktoré je potrebné objasniť. Vo všeobecnosti, keď sa hovorí o márnivosti, súvisí to s defektom osobnosť a s jednoznačne negatívnou črtou, no zároveň súvisí najmä s fyzickým vzhľadom, príťažlivosťou pre ostatných, či narcizmom. Márnivá osoba je zvyčajne zastúpená pred zrkadlom, zamilovaná do seba.
Na druhej strane je ťažšie odlíšiť pýchu a aroganciu. Vždy s negatívnymi konotáciami sa pýcha vzťahuje na ľudí, ktorí veria, že sú lepší ako ostatní, a dúfajú, že iní sú tí, ktorí ustupujú a robia kompromisy. Ďalšou vlastnosťou, ktorá sa tiež často pripisuje pyšným, je, že sa neospravedlňujú, „neklesajú“ na úroveň iných a radšej zotrvajú v omyle, než by si pripustili, že sú schopní sa mýliť.
Hrdosť má však aj pozitívny význam: ten pocit zadosťučinenia z dobre vykonanej práce alebo z rodinného príslušníka, ktorému sa darí a ktorého radosť zdieľame. Takto videná pýcha sa vzďaľuje od arogancie a stáva sa takmer opačným, takmer pokorným pocitom: radosťou, pretože veci nakoniec dobre dopadli, pretože sa nám mohli pokaziť, ako komukoľvek inému.